Dnes chápeme fotovoltiku ako technológiu na výrobu elektrickej energie priamo zo slnečného žiarenia. Vďačíme za to rozvoju fyziky a kozmickému výskumu. 

Francúzsky fyzik Alexandre-Edmond Becquerel objavil fotovoltický jav v roku 1839 - chlorid strieborný umiestnený do kyseliny  pod pôsobením slnečného žiarenia v uzavretom elektrickom obvode generoval jednosmerný elektrický prúd. Prvú fotovoltickú bunku(článok) zostrojil až v roku 1883  americký vynálezca Charles Fritts, ktorý potiahol na polovodivý selén veľmi tenkú vrstvu zlata. Jeho zariadenie malo len  jednopercentnú účinnosť.

V roku 1946 si americký inžinier Russell Ohl patentoval vlastnú konštrukciu solárneho článku. Súčasná podoba solárneho článku na báze veľkoplošných polovodičových diód a mikroelektroniky sa zrodila v roku 1954 v Bell Laboratories. Výsledkom bol fotovoltický článok s účinnosťou asi 6%. Význam fotovoltiky sa prejavil zvlášť v kozmonautike, kde fotovoltika tvorí prakticky jediný zdroj elektrickej energie pre umelé družice Zeme. Prvou družicou s fotovoltickými článkami bola americká družica Vanguard I, vypustená na oběžnú dráhu 17. marca 1958.